Svätá Panna nás počala vo chvíli vtelenia Slova, nosila nás vo svojom lone, keď obetovala Ježiša v chráme, a túto obetu niesla vo svojom srdci až na vrch Kalvárie. Nakoniec nás porodila v bolestiach pod krížom, vidiac na vlastné oči Ježiša vydýchnuť naposledy.
V Knihe kráľov sa rozpráva o dojímavej udalosti. Izraelskú krajinu pustošil hladomor, ktorý trval tri roky. Kráľ Dávid sa preto radil s Pánom a ten mu odpovedal: „Na vine je Saul a jeho rod. Nespravodlivo preliali krv Gabaonitov.“ Dávid sa preto Gabaonitov pýta, aké zadosťučinenie si prajú. Vyžiadajú si sedem Saulových potomkov, aby ich mohli popraviť. Medzi týmito siedmimi obeťami sú aj dvaja synovia Resfy, Saulovej manželky.
Táto úbohá matka prijala so vznešenou odovzdanosťou krvavú obetu svojich dvoch synov, ktorí mali byť usmrtení na vrchu pred Pánom. Obliekla sa teda do vrecoviny a vydala sa na miesto popravy. Tam, na skale pri päte šibeníc, prestrela svoje smútočné rúcho a v pochmúrnej odovzdanosti očakávala smrť svojich dvoch synov. Keď už vydýchli, stála tam ponorená do svojej bolesti, aby ochraňovala ich nehybné telá pred zubami divej zveri.
Ó, milovaná Matka, práve ty si táto Resfa zo Starého zákona!
Na Boží príkaz ti prichádzajú vziať tvoje dieťa, aby boli pomstené všetky zločiny celého ľudstva. Vedieme ho na ukrižovanie – a ty neotváraš ústa, aby si sa sťažovala.
Ale keď už tvoj Ježiš kráča po ceste na Golgotu, nasleduješ ho zahalená do svojho smútočného rúcha. Tvoje nohy sú nasiaknuté krvou, ktorá vytiekla z jeho rán. Si pri ňom, keď ho pribíjajú na kríž, počuješ, ako sa mu z hrude vydierajú vzdychy, vidíš, ako sa jeho telo chveje pod údermi kladiva, a nakoniec ho kontempluješ zaveseného medzi nebom a zemou. Si ponorená do svojej nemej bolesti, nespúšťaš oči zo svojho milovaného dieťaťa, obraňuješ ho prítomnosťou a vznešenosťou svojej bolesti pred urážkami divej zveri, ktorá ho ukrižovala.
V tejto slávnostnej hodine, niekoľko chvíľ pred posledným výdychom skonávajúci Vykupiteľ vyslovuje tieto tajomné slová: Žena, hľa, tvoj syn a oslovujúc milovaného učeníka: Hľa, tvoja matka.
V tejto vrcholnej chvíli nielen svojho života, ale aj celých dejín, Ježiš nerieši len obyčajnú rodinnú záležitosť. Jeho slová, rovnako ako všetky, ktoré počas svojho života vyslovil, majú duchovný, vykupiteľský zmysel. Mária sa stala Ježišovou a našou Matkou vo chvíli zvestovania. Okrem toho poznala svoju výsadu a svoje poslanie Matky ľudí.
Ježiš jej však v tejto chvíli, v ktorej sa dokonáva vykupiteľské dielo, túži v prítomnosti svojich učeníkov udeliť túto výsadu Matky ľudí verejným spôsobom a to v dojímavej forme závetu.
Ach! Aká dojímavá je táto pozornosť zomierajúceho Ježiša voči svojej plačúcej matke. Slová: Hľa, tvoj syn sú Ježišovou odpoveďou na fiat, ktoré Mária vyslovila vo chvíli zvestovania. Ježiš jej ústami anjela ponúkol: Chceš sa stať mojou Matkou? V tom prípade prijmi aj hriešnikov, mojich bratov, ktorí ma usmrtia pred tvojím zrakom. A sladká Panna odpovedala: Chcem, fiat.
Teraz, keď sa krvavá dráma dokonáva, Ježiš pokračuje: Keďže si neušetrila svojho jediného Syna, aby si zachránila mojich hriešnikov, odovzdávam ti ich: sú tvojím vlastníctvom.
A skutočne, od tejto chvíle sa začína priame materinské pôsobenie Matky ľudí.
Až doteraz sa jej náklonnosť voči nám sústreďovala iba v jej srdci. Ticho nás nosila vo svojom lone a skrývala toto tajomstvo lásky pred svetom, ale teraz, keď nás účinne voviedla do nadprirodzeného života, začína vykonávať túto sladkú úlohu verejne.
