Svätá Panna sa stala našou Matkou vo chvíli vtelenia. Keď obetovala svojho Syna v chráme, začala vykonávať túto sladkú úlohu i navonok.
Obetovanie v chráme bolo symbolickým obradom, ktorý naznačoval, že Prvorodený, Vykupiteľ, patril Bohu ako obeť za oslobodenie všetkých svojich bratov.
Táto Obeť prichádza teraz do chrámu, nesená v náručí svojej matky. Mária ho ako obeť obetuje Bohu a Boh prijíma jej obetu. Ježišovo vykúpenie (podľa predpisov Mojžišovho zákona) je len dočasné a Mária to vie.
Simeon, aj keby to Mária nevedela, sa postaral, aby matke pripomenul to desivé tajomstvo: „Toto Dieťa bude predmetom rozporov, kameňom úrazu pre mnohých a tvoju dušu prenikne meč bolesti.“
Po týchto slovách opäť vzala do svojho náručia svoj milovaný poklad. No dobre vedela, že jej syn Ježiš, jej už nepatrí. Vedela, že je predurčený na smrť a bol jej vrátený jedine ako baránok, ktorého musí sama živiť a vychovať pre obetu.
Keď faraónova dcéra zachránila Mojžiša ako dieťa, ktoré našla na vodách Nílu, hľadala živiteľku, čo by vychovala tohto židovského chlapca. Predstavila sa jej Mojžišova matka a tá sa postarala o jeho výživu, hoci to znamenalo, že ho neskôr, keď vyrastie, bude musieť vrátiť faraónovej dcére.
Radosť matky, ktorá prišla zachrániť svojho syna pred smrťou, bola bezpochyby utlmená horkosťou pri pomyslení, že toto dieťa už nie je jej a musí ho vrátiť na pohanský dvor.
Matka moja, aj ty si podobným spôsobom prijala svojho milovaného Syna z rúk Simeona, no toto dieťa ti už nepatrilo úplne. Už čoskoro ho budeš musieť vydať do rúk jeho nepriateľov – pohanov, ktorí ho usmrtia. Je pravdou, že tým zachrániš všetky svoje ostatné deti a ukončíš tým kruté zajatie, ktoré ich ťaží, no aká nevýslovná bolesť [preniká tvoju dušu] pri vedomí, že musíš stratiť tohto Prvorodeného syna, toto milované dieťa.
Jej úzkosť sa už nikdy neskončí. Od tejto chvíle jej každá vec bude pripomínať, že Ježiš už nie je jej. V duchu ho [už] vidí vydaného krutým nepriateľom, zosmiešneného a umučeného na smrť.
Z času na čas jej sám Ježiš pripomenie, že jej už nepatrí výlučne, ako to urobil v chráme, keď sa stratil na tri dni v Jeruzaleme. Aj v rozhovoroch, ktoré s ňou vedie v Nazarete, sa občas vracia k tejto bolestnej téme – k poslednej obeti, k smrti, ktorá sa blíži.
Ale Ježiš jej zároveň ukazuje, ako sa jeho smrť stane spásou pre mnohých, a Mária sa raduje pri myšlienke, že jej ostatné deti budú zachránené. Takto trávi tie dlhé roky rozpoltená medzi strachom a nádejou, medzi smútkom a radosťou.
Ach! Ako veľmi trpela za mňa počas svojho života a ja som nič nevedel o bolestiach, ktoré som spôsoboval tej, čo ma nosila [vo svojom lone].
